Epidémia a povstanie

Cholerová epidémia a sedliacke povstanie

V rokoch 1830 – 1831 dôsledkom cholerovej epidémie bola vysoká úmrtnosť na východnom Slovensku.

Keď sa cholera vyskytla v susednom Poľsku, bolo jasné že sa táto pliaga nezastaví a preskočí na východné Slovensko.

Vtedy už na pochovávanie zomrelých nestačil miestny cintorín a zomrelých na choleru, aby sa epidémie nešírila, pochovávali v priestore “Oľšiniek” nad cestou smerom na Víťaz.

V roku 1830 bola slabá úroda a ľudia trpeli hladom – nebezpečenstvo šírenia nákazy takto zosilnelo.

Košická udalosť násilného podávania práškov proti cholere ľudom a úmrtie niektorých z nich iba posilnilo atmosféru strachu a podozrievania. Táto správa sa bleskovo rozšírila po celom Spiši. Košické trhy, ktoré sa konali dva razy do týždňa boli obyvateľmi obce Kluknava často navštevované.

V tomto ovzduší sa narastajúcej nedôvery sa prameňom podozrievania stali i také ľudomilné počiny pánov ako rozdávanie prebytkov chudobe, prípadne ich odpredaj za nízke ceny, ktoré pre cholerové izolačné opatrenia nemohli predať, Ľud si tieto činy vysvetľoval ako úmysel a taktiku travičstva. V Kluknave toto podozrenie prepuklo hneď od počiatku výskytu cholery.

Prvý výskyt cholery bol 29.júl 1831.

Po ňom dala grófka Anna Csáky na príkaz lekára z Gelnice sypať do studní v dedine chlórové vápno. Ľudia sa však domnievali, že im sypú do studne otravu a tým väčšmi sa búrili voči panstvu a nedali si to vysvetliť.

Medzi Kluknavou a Richnavou dal stoličný sedriálny prísediaci Eduard Phanshmid postaviť dezinfekčnú stanicu, súčasne dal rozkaz vykopať jamu na pochovávanie mŕtvych. Kopanie jamy bolo predčasné, v tom čase ešte nebolo chorých ani mŕtvych.

Ani po Phanschmidovom vysvetlení na čo je chlórové vápno, sa nik neuspokojil.

Obyvatelia hovorili, že ich otrávil tunajší správca.

Ján Rychnavský, vtedaší richtár a vodca povstania v Kluknave, hovoril takto:

“...grófka Csáky nás derie kde len môže. Jej správca Broško je ako čert. Podľa urbárskych pravidiel poddaný má na panskom pracovať do roka 52 dní so záprahom alebo 104 dní bez záprahu, priniesť siahu dreva, z úrody odovzdať desiatu čiastku... Poddaní musia ísť na robotu, kedy sa len správcovi zachce...”

Pred vypuknutím vzbury sa kluknavský richtár zdržiaval v Zemplínskej stolici, kde povstanie začalo. Zomrel na choleru dva dni pred vypuknutím povstania v Kluknave.

Po jeho smrti sa hlavou povstania stal richnavský richtár Juraj Harman.

Grófka Anna Csáky smútila vtedy za svojim zosnulým manželo, no udalosti čo hýbali Kluknavou jej boli známe. Správy jej prinášal dekan Klein, ktorý slúžil omše aj v kaštieli.

Pobúrený ľud sa chystal na útok.

Obyvatelia sa zhromaždili pred farou ozbrojení sekerami, pracovným náradím a ojedinele aj puškami. Znepokojení správami, že v Richnave, Krompachoch a Kluknave sú ľuďom nasilu podávané prášky a že im treba ísť na pomoc.

Po rozhovore s farárom, ktorému sa ich podarilo obmäkčiť aj tak zaútočili na kaštieľ.

Ale nepodarilo sa im tam vniknúť. Nakoniec vynútením grófka Anna, ktorá sa ukrývala na fare, odovzdala vzbúrencom kľúče od kaštieľa.

Tam potom hľadali ukrytých úradníkov. Našli ich v kaplnke kaštieľa.

Na dvore ich zabili - správcu Juraja a jeho syna Jozefa Brošku, šafára Františka Grocha.

Na potlačenie vzbury bolo povolané vojsko z Levoče. Traja vzbúrenci boli na výstrahu popravení.

obesením 5. októbra 1831: Ján Hamrák, Matjaš Juraško a Ján Kubov. Poprava sa konala na mieste kde dnes stojí Kultúrny dom, vtedy tam bola budova, tzv Bercík, kde súdili poddaných z týchto troch obcí. Nenávisť ľudí a ich nevedomosť si takto vyžiadala 6 ľudských životov.

Grófke Anne Csáky na jej prosby udelili milosť a richtár Juraj Harman jej vrátil kľúče od kaštieľa.

Farárovi spolu s lekárom sa podarilo utiecť.

Vzbura sa pomaly upokojila a napätie povolilo, najmä keď sa dostavil major Döller s vojakmi vyslanými stolicou.

V Kluknave bola aj naďalej vysoká úmrtnosť, nezúrila tu len cholera, ale aj hladová horúčka, ktorá skoncuje s človekom za niekoľko hodín. Od začiatku cholery umierali denne 2-3 ľudia, v auguste mala obec 13 mŕtvych a 45 chorých. 6. augusta 1831 to bolo 30 mŕtvych a 38 chorých.

Z vďaky za skončenie cholery a na pamiatku, že sú tam pochovaní tí, ktorých zasiahla, je na vyšnom konci postavený pri ceste kríž.

V roku 1848 bolo zrušené poddanstvo. Prejavy nespokojnosti boli aj tak v každej obci.

Začiatkom roku 1850 hlási civilný správca Goringer, že v Zemplínskej, Bratislavskej, no najmä v Spišskej a Gemerskej župe dochádza k výbuchom nespokojnosti roľníkov a želiarov proti zvyškom feudálnej poroby.

Podobné hlásenie v tom čase podáva z Košického dištriktu komisár Swieceny. Poukazuje na to, že najmä zmluvní poddaní a želiari odopierajú robotovať na panskom. Do mnohých obcí boli vyslané vojenské zbory na potlačenie roľníckeho odporu. V rokoch 1859-62 sa v spišských obciach Kluknava, Richnava a Žakarovce roľníci vzbúrili proti komasácii – sceľovaniu pozemkov. Avšak ani toto nezlomilo ich odpor proti snahám grófa Csákyho oberať ich o pôdu.